JÁNOVE OTÁZNIKY

            Liturgické čítania adventného i pôstneho obdobia sa viac ako iné obdobia v roku venujú postave Jána Krstiteľa. Jednou zo scén, ktorú nám Sväté Písmo zachytáva, je tá, kedy Jána nachádzame vo väzení. A tu zaznievajú otázky, ktoré by sme mohli zhrnúť približne nasledovne: „Aký zmysel malo moje ohlasovanie? A malo vôbec zmysel?“ Ale hlavne v Jánovi rezonovala tá najťažšia otázka: „Je ten, ktorému som pripravoval cestu, naozaj tým, ktorý má prísť?“ Ján totiž vnímal, že jeho bratranec Ježiš – ten, v ktorom rozpoznal Mesiáša a ktorému pripravoval cestu, vyzerá a správa sa úplne inak, ako si to Ján predstavoval.

            Treba si uvedomiť, že Ján bol naplno človekom starozákonného myslenia. A hoci mal o Mesiášovi oveľa duchovnejšiu predstavu ako väčšina židov, stále jeho predstava bola „starozákonná“. Ježiš sa nepostil viac ako Ján Krstiteľ, spočiatku ani neuzdravoval, nestrhol za sebou hneď množstvá, a dokonca nemal spočiatku ani toľko nasledovníkov ako Ján. Ale predovšetkým – Ježišove reči boli na míle vzdialené apokalyptickým predstavám židov o Mesiášovi – ako o Sudcovi, ktorý v ohni spáli všetkých bezbožníkov a v krvi utopí nepriateľov Izraela. Niet divu, že Ján vo vzťahu k Ježišovi prežíval skúšku viery.

            Ján nie je jediný človek, ktorý podobný stav prežíva. O to ťažšie preňho bolo to, že takéto pochybnosti prežíva na sklonku svojho života. A on to vie, že jeho koniec sa blíži.

            V Jánovom zmätku smieme častokrát nachádzať sami seba.

            Čo by sme si mali, hľadiac na postavu Jána Krstiteľa, uvedomiť?

1. Každý z nás má limity v chápaní vecí a zákonitostí. Aj Ján ich mal. Vytvoril si obraz Mesiáša - tento sa však podľa jeho predstáv nespráva. A Ján na zmeny svojho obrazu nie je pripravený. Preto nie je schopný isté veci pochopiť a prijať. Mal svoju šablónu, vzorec, podľa ktorého sa však nedalo to, čo videl, vypočítať. Mal rámec, do ktorého to, čoho bol svedkom, nezapadalo.

            V živote každého z nás sú veci, na ktoré „nemáme“. Naše poznanie a chápanie majú svoje hranice, poza ktoré my nie sme schopní ísť. To nie je chyba, neznamená to, že človek zlyhal. Mať limity chápania je v poriadku. Len je potrebné, aby si to človek uvedomil a prijal to.
            Je samozrejme dôležité, aby si človek vlastné hranice rozširoval. Podľa tejto schopnosti sa posudzuje jeho zrelosť. Ibaže aj rozširovanie „obzorov“ má svoje hranice a poza ne nie je človek schopný ísť, nech by robil čokoľvek. V tom momente je dôležité priznať: „Narazil som na prah vlastných schopností. Ďalej nie som schopný ísť. Aspoň nie teraz. Presahuje ma to. Ale to nevadí. Hlavne, že som rozvíjal dobrú vec.“

2. Pre Jána zrejme nebolo až také ľahké ustúpiť zo scény, ako sa nám to z evanjeliových správ na prvý pohľad zdá.

            Každý z nás má v živote úlohu, ktorú má splniť. Človek je veľký, ak dokáže - keď sa tak stane, vo všetkej počestnosti odísť, stiahnuť sa zo scény. A má radosť z toho, že niekto iný má osoh z toho, na začiatku čoho stál on.
            Vedieť odchádzať zo scény, aby vďaka mne nastúpil niekto iný – to je tzv. „spiritualita prsta“ – spiritualita, ktorú nachádzame aj v živote Jána Krstiteľa. Jeho evanjelium nazýva prstom, ktorý ukazoval nie na seba, ale na Ježiša.

            Aj zo športu je známy taký fenomén, že keď sa chce napríklad v behu stanoviť nový rekord, použijú sa k tomu bežci, ktorí bežia rýchlo na začiatku, no neskôr sa z trate stratia. Títo bežci sa nazývajú „rozbiehačmi“ a ich úlohou je vyprovokovať ostatných „riadnych“ pretekárov k rýchlosti. Ale keďže energia rozbiehačov sa vyčerpá už v začiatkoch a neskôr nestačia, musia z hry vypadnúť. Ale svoju úlohu splnili. Aj keď pri odmene za rekord či publicite nie sú prítomní – sú v úzadí – predsa, bez ich účasti by rekord nepadol.

3. Problémom Jána Krstiteľa mohla byť aj orientácia na výsledky. Očakával, že bude vidieť plody svojho snaženia.

            Toto je problém „všeľudský“. Všetci očakávame, že budeme vidieť ovocie svojej námahy. A keď to tak nie je, ostávame zdevastovaní. Prečo je to tak? Predovšetkým preto, lebo si neuvedomujeme, že najdôležitejší nie je výsledok, ale naše snaženie pre dobrú vec, „cesta“, „vernosť procesu“. A pri práci na Božom diele to platí obzvlášť. Aj Ján to zrejme vedel, ale v ťažkej chvíli života to potreboval opäť počuť.

            Vidíme, že Jánove problémy sú problémami nás všetkých. Nechajme sa preto preniknúť silou Božieho slova, ktoré nám zachytáva Jána v najťažších chvíľach života a čerpajme nádej z Toho, ktorý (však) pre nás mnoho ráz bude iný ako sú naše predstavy o Ňom.

(spracované podľa adventnej homílie o. Milana Bubáka)